ROMAN BERGER (1930) sa začal hudbou zaoberať až po vojne. Zmaturoval v Českom Těšíne (1949). Štúdium klavírnej hry na Vysokej škole v Katoviciach musel prerušiť, pretože celá rodina bola nútená presťahovať sa do Bratislavy (1952). Tu dokončil štúdium u prof. Štefana Németha – Šamorínskeho (1956). Štúdium kompozície absolvoval s vyznamenaním u prof. Dezidera Kardoša (1965). Pôsobil pedagogicky na Konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na katedre teórie hudby. V roku 1969 bol v rámci „normalizácie“ vylúčený zo zväzu slovenských skladateľov, z VŠMU a z hudobného diania. Od roku 1977 bol na „študijnom pobyte“ v umenovednom ústave Slovenskej Akadémie Vied, po troch rokoch tu bol zamestnaný na pol úväzku (do roku 1990). V roku 1961 robili s Iljom Zeljenkom prvé pokusy v elektroakustickej hudbe v Československu. Spolupráca s výskumným tímom etno-muzikológa Dr. Ivana Mačáka (70-te roky). S Prof. RNDr. Belom Riečanom, Dr.Sc viedol neoficiálne semináre „matematika a hudba“(od roku 1984). Na pozvanie Witolda Lutoslawského bol členom medzinárodnej poroty súťaže Witolda Lutoslawskeho (1990-1998). V roku 1999 bol zvolený za čestného člena Zväzu poľských skladateľov. “Umenie chápem ako prejav ľudskej spirituality, to znamená, nie ako všednú profesiu. Preto v centre môjho úsilia sú aspekty takto orientovanej expresie. Transformácie pre symfonický orchester sú prvou skladbou, v ktorej som integroval základné štruktúry „novej hudby“ s princípmi klasickej harmónie (1964-65). Traktát Logické základy harmonického systému (1980) je teoretickým uchopením tejto problematiky.“ Okrem skladieb symfonických, komorných, ele- ktroakustických a vokálnych boli knižne vydané tri výbery textov: Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2001) a Princíp tvorby“ (Poľsko, 2005). Štvrtá kniha je pripravovaná do tlače. Ocenenia: Cena Jána Levoslava Bellu (Transformácie 1968), Cena Československej kritiky (1968, 1991), Herberova cena (za rozvíjanie európskej tradície v kompozícii a teórii, Viedenská univerzita 1988), Cena ZSS (1990), Cena SOZA (2000), Cena ministra kultúry Poľskej republiky (2006), Zlatý rád „Gloria Artis“(Poľsko, 2007), Cena Nadácie Tatrabanky(2008). Semplice (2000) Pri spätnom pohľade na veľmi spontánne skomponovanú skladbu mám dojem, že vzťah k J. S. Bachovi (skladba vznikla na podnet organizátorov festivalu 250 years after) je v nej prítomný dvoma spôsobmi. Jednak je to hudobný proces vymedzený v čase polaritou metriky a voľnej dikcie a v priestore polaritou chromatiky a kvintového kruhu. Jednak je to začiatok francúzskej suity (in H) – tvar, ktorý sa niekoľkokrát vynára z procesu ako akýsi symbol smerovania hore, prekonávania gravitácie. Paradoxné je, že tou priťahujúcou hmotou je prúd transformácií toho istého tvaru. Tao muziky? Skladbu premiérovo uviedol Jevgenij Iršai. Semplice som dedikoval Dr. Jaroslavovi Šťastnému (Petr Graham). ILJA ZELJENKA (1932-2007) patril k najvýraznejším postavám generácie slovenských skladateľov, ktorá sa formovala pod vplyvom klasikov hudby 20. storočia a európskej avantgardy 50. a 60. rokov. Jeho dielo bolo zreteľne štýlovo individualizované už od prvých opusov. Vo formovaní Zeljenkovej hudobnej reči je markantných viacero polôh, od neoklasicizmu, ktorý sa stal základom jeho ďalšieho smerovania, cez postwebernovské koncepcie, vplyv Novej hudby a expresionistickú črtu 60. rokov, až po folklórom inšpirovanú tvorbu a neoromantické orientácie v 70. rokoch. Prerastajúc tradíciu, v snahe o pestré výrazové nuansy, načrtol Ilja Zeljenka nový charakter zvuku a formy, aj vďaka čomu jeho skladby s úspechom zneli na Slovensku a tiež mimo jeho územia. Za svoju tvorbu získal viacero domácich i zahraničných ocenení. JEVGENIJ IRŠAI (1951, Leningrad) pochádza z hudobníckej rodiny. V roku 1969 skončil strednú Špeciálnu hudobnú školu pri Leningradskom Konzervatóriu. V roku 1975 štúdium kompozície v triede profesora V. Uspenskeho a roku 1978 štúdium hry na klavíri v triede profesora P. Serebriakova na konzervatóriu vo svojom rodnom meste. Ako klavirista koncertoval v Španielsku, USA, Bulharsku, Maďarsku, Poľsku atď. Do roku 1991 pôsobil ako pedagóg na Špeciálnej hudobnej škole pri Leningradskom / Petrohradskom konzervatóriu. V rokoch 1991-93 bol korepetítorom Štátnej opery v Banskej Bystrici a pôsobil na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu ako profesor kompozície a klavíru. Od roku 1996 vyučuje na Katedre hudby Fakulty hu- manitných vied UMB v Banskej Bystrici a od roku 2001 pôsobí aj na Katedre kompozície a dirigovania VŠMU v Bratislave. Od roku 1979 je členom Zväzu skladateľov Ruska, od roku 1993 členom Spolku slovenských skladateľov pri SHÚ v Bratislave a od roku 2001 je čestným členom Zväzu skladateľov Ukrajiny. Autora, ktorého diela odzneli o. i. na javisku akademického Malého divadla opery a baletu v Leningrade (teraz Divadlo Modesta Musorgského), v rámci medzinárodných festivalov v Petrohrade, v Krakove, Kyjeve, Prahe, v Taliansku, Bulharsku, na Melos-Étos v Bratislave a v iných európskych krajinách, v Japonsku a USA, zaradil S. Vasenko do skupiny neskorého postkonzervativizmu (Sovietskaja muzyka 1990, č.2). V roku 2004 boli vydané dve autorské CD: Omni tempore, HF, Bratislava (www.hfv.sk) a Hard-Shabes, Kassák Centre for intermedia Creativity (www.k2ic.sk). V roku 1997 prvýkrát organizoval medzinárodný festival súčasného umenia Hudobné salóny v Banskej Bystrici, ktorý existuje ako bienále ešte aj dnes. Od roku 1999 sa aktívne venuje výtvarnému umeniu. Používa rôzne techniky a štýly. Zúčastnil sa 14 výstav, medzi ktorými sú aj 4 medzinárodné a 2 samostatné. Posledné roky stále viac a viac komponuje na objednávky popredných slovenských a zahraničných sólistov, ako: Milan Paľa (husle, SR), Sergej Roldugin (violončelo, RU), Aleksander Gabryš (kontrabas, PL), Zuzana Paulechová (klavír, SR), Daniel Buranovský (klavír, SR), Ladislav Fančovič (klavír, SR), Boris Lenko (akordeón, SR), Terézia Babjaková-Kružliaková (mezzosoprán, SR), Adriana Kučerová (soprán, SR), Pavol Breslik (tenor, SR), Robert Pechanec (klavír, SR), Ján Kalinowski (violončelo, PL), Marek Szlezer (klavír, PL), dirigenti Petr Gribanov (RU), Aleksander Chernušenko (RU), Mario Košik (SR), Rastislav Štur (SR), Viktoria Žaďko (UA), Ondro Olos (CR), Simon Camartin (CHF) zoskupení a orchestrov, napr. francúzsky súbor Aleph, orchester Slovenskej filharmónie, orchester Kapelly Sankt-Petersburga, súbor Alea (Bratislava), a.i. Je držiteľom ocenení: Jána Levoslava Bellu za dielo Hard-Šabes, pre husle, violončelo a klavír 2000 a Dezideria Zadora (UA) za dielo Sonata del grato, pre klarinet a klavír 2008. Exodus – sonáta pre klavír a dva tam-tamy (pre jedného interpreta) bola skomponovaná v roku 1996. Prežíval som zvláštne obdobie. Niečo strácal. Niekam odchádzal. A tak táto skladba je naozaj Exodus tak vo filozofickom význame, ako aj v spôsobe organizácie zvukového priestoru. Základnú bunku tvorí interval tercie, ktorá sa neustále transformuje v meniacom sa burcujúcom chvení a postupne narastá do veľkolepého fortissima šiestich úderov. ĽUBICA ČEKOVSKÁ sa narodila Humennom v roku 1975. V roku 1998 ukončila štúdium hudobnej teórie a kompozície v triede prof. Dušana Martinčeka na VŠMU v Bratislave. Počas jej postgraduálneho štúdia na Kráľovskej akadémii hudby v Londýne študovala kompozíciu u profesora Paula Pattersona. Svoje vzdelanie v oblasti hudby si rozšírila na kompozičných kurzoch u Roberta Saxtona, Thomasa Adèse, Arva Pärta a Harrisona Birtwistla. Od roku 2000 pedagogicky pôsobí na Katedre hudobnej teórie a na Katedre kompozície VŠMU v Bratislave. V súčasnosti je zastupovaná vydavateľstvom Bärenreiter. Ocenenia: Cena Kráľovskej hudobnej akadémie Cuthberta Nunna (1998) za kompozíciu Fragment and Elegies pre Bajan sólo, Lewerhulme Award (1999), Elsie Owen Prize Kráľovskej hudobnej akadémie (1999), IHS Foundation štipendium Jej kráľovskej výsosti Elizabeth, kráľovnej matky (1998-2000), cena Jána Levoslava Bellu za Klavírny koncert (2004, Slovenský hudobný fond). Niektoré autorkine diela boli predvedené na prestížnych festivaloch súčasnej hudby ako napríklad: festival Davida Oistracha v Pärnu v Estónsku, festival Spitalfields v Londýne, festival Melos-Étos v Bratislave, festival Apekte v Salzburgu, festival Pražská jar a iné. Svetová premiéra skladby Turbulencia pre veľký symfonický orchester bola vysielaná rádiostanicou BBC3. Počas Roka slovenskej hudby v novembri 2006 sme mali možnosť vypočuť si jej autorský koncert zložený zo skladieb predvedených v kostole St. Pankráca v Londýne. V roku 2009 bola jej skladba Turbulencia vybraná na festival ISCM World New Music Days vo Švédsku. Lubica Čekovská komponuje scénickú hudbu pre rôzne slovenské a české divadlá (Astorka, Slovenské národné divadlo, Štúdio S a Ypsilonka) a taktiež filmovú hudbu (Slečna Dušehojivá, Dnes mám prvé randevú, Kruté radosti...). Jej skladby boli vydané na niekoľkých CD nosičoch na Slovensku, vrátane jej autorského CD „Passing Impressions“ (Hevhetia). V roku 2008 sa stala členkou umeleckého výboru festivalu Pražská jar. Sonata Tensiona je jednočasťová skladba, ktorá v sebe zahrňuje tri menšie podčasti typického soná- tového princípu akoby “všetko v jednom” - úvod - rozvedenie - záver. Sonáta je vybudovaná z monotematického materiálu, konkrétne ide o dva subjekty: stator - uzemňujúci spomaľujúci princíp práce s hudobným pletivom; rotor - rozbiehajúci, zrýchľujúci princíp, ktorý skladbu dovádza až do tenzie, napätia, tlaku, či až akejsi úzkosti, pochádzajúca z úvodných melancholických tónov sonáty... Pianistickým “mottom” skladby je interval oktávy, ktorá sa prelína v oboch rukách, nepretržite počas celej sonáty. VLADISLAV ŠARIŠSKÝ sa narodil v r. 1984, v Košiciach. Obklopený hudbou odmalička, v rodine prvého violistu Košickej filharmónie a profesora na konzervatóriu, otca Juraja, komponuje hudbu od okamihu prvého kontaktu s klavírom. Notopis sa naučil používať vo veku siedmich rokov, čím mohol hudbu zaznamenať. Vo veku 13 rokov absolvoval prijímacie skúšky na Konzervatórium v Košiciach, do skladateľskej triedy Norberta Bodnára, kde sa šesť rokov učil zákonom hudby, jej histórií a hre na klavíri v triede Petra Kaščáka a Janette Šingerovej. Po absolvovaní záverečných skúšok sa aj s rodinou odsťahoval do Bratislavy, kde pokračoval vo vzdelávaní na Vysokej škole múzických umení, v kompozičnej triede Jevgenija Iršaja, kde bol po piatich rokoch slávnostne promovaný. Sonáta No.1 - vznikala postupne v rokoch 2001 - 2003, počas štúdií na konzervatóriu, ako sesterská, ideovo súvisiaca štúdia ku koncertu pre klavír, soprán a orchester - DOR. Zachytáva horúci emotívny vývoj duše v najprudšom štádiu. Je introspekciou autora ako všetka jeho tvorba. Je vnútorným rozjímaním nad podstatou príčiny a následku v javoch tvoriacich existenciu okolo, je o láske, sklamaní, šťastí, nešťastí, o Bohu a jeho odraze v zrkadle. Ladislav Fančovič (1980) ukončil štúdium na konzervatóriu v Bratislave v triede Mgr. Petra Čermana s titulom “Najlepší absolvent roka”v roku 2000. V rokoch 1999-2000 študoval na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Prof. Mariána Lapšanského, a v rokoch 2000-2002 na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Prof. Wolfganga Watzingera a v rokoch 2000-2005 na Vysokej škole múzických umeni v Bratislave v triede Prof. Mariána Lapšanského. Viackrát sa stal finalistom a laureátom domácich a medzinárodných súťaží: medzinárodná klavírna súťaž F. Chopina v Mariánskych Lázňach, medzinárodná súťaže E. Nyiregyhaziho v Krakowe, súťaž študentov slovenských konzervatórií, medzinárodná klavírna súťaž Piano Bratislava, medzinárodná súťaž J. N. Hummela, súťaž Talent roku 2000, Talent roku 2002... Svoje vzdelanie si dopĺňa účasťou na majstrovských kurzoch (Jan Wijn, Abbey Simon, Gyorg Sándor, Marián Lapšanský, Karl Heinz Kämmerling, Mikhail Voskresensky…). Viackrát výstúpil ako sólista so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Europeéns Luxembourg, Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, Pressburger Philharmoniker, Slovenským komorným orchestrom pod vedením dirigentov Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Friedricha Haidera, Františka Vajnara, Jerzyho Swobodu, Leoša Svárovského, Martina Leginusa, Kirka Trevora, Justusa Franza, Mária Košika, Jacka Martina Händlera... Popri sólistickej činnosti sa aktívne venuje aj komornej hudbe. Ladislav Fančovič vydal pre vydavateľstvá Diskant, Pavlík Records a Slovak Radio Records niekoľko CD nahrávok. Okrem koncertov na Slovensku účinkoval na významných festivaloch vo vačšine európskych krajín, Malajzii a USA.