Myšlienka projektu Obrázky zo Slovenska vznikla z môjho komplikovaného prerodu z folkloristu na klasického muzikanta, niekoľkoročnej empírie v prostredí klasickej hudby a z prahnutia po návrate k folklóru. Narodil som sa v rodine folkloristu a huslistu. Môj otec, Ján Kružliak pochádza z Vígľaša a je výrobca ľudových aerofónov (píšťal, koncoviek, fujár) a upravovateľ ľudových piesní. Štyridsať rokov bol druhým huslistom v Orchestri ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Samozrejme, prihlásil ma na základnú umeleckú školu, no folklóru som sa začal venovať až ako dvanásťročný. Prišiel čas rozhodovania: konzervatórium alebo gymnázium? Mama, ekonómka, odporúčala gymnázium. Otec, profesionálny hudobník, neprotestoval. Netušil som, ako funguje konzervatórium, ani čo musí huslista spĺňať, aby sa tam dostal. Otec, ktorý vyštudoval hru na husliach na konzervatóriu a hudobnú vedu na Univerzite Komenského, mi paradoxne, za celé obdobie dospievania nepustil ani jedného svetového husľového virtuóza. Mal celkom slušnú zbierku platní populárnej rockovej hudby zo 60. až 80. rokov, ktoré však doma nikdy nepúšťal. Takmer denne som však počúval archívne nahrávky dedinských muzikantov a spevákov, ktoré transkriboval a používal vo svojich úpravách. Nastúpil som teda na gymnázium, ale pokračoval aj na ZUŠ. Dôležitým medzníkom v mojom muzikantskom živote bolo, keď som sa stal primášom Folklórneho súboru Lipa (bývalý Dimitrovec). Otvoril sa mi svet ľudovej hudby, do ktorého som sa začal intenzívne ponárať: počúvať, transkribovať melódie, ornamenty, harmóniu. Táto hudba ma fascinovala, fascinuje, napĺňa a prekvapuje dodnes. Repertoár FS Lipa bol po vzore Lúčnice postavený na partitúrach od významných slovenských upravovateľov folklóru. Uvedomoval som si, že tento prístup nie je úplne v súlade s nahrávkami, ktoré som poznal, ani s hrou ľudových kapiel, no umožňoval kvalitatívny rast celej kapely a cizelovanie súhry. Samozrejme, aj vnášaním autentických elementov hry ľudových kapiel do interpretácie podľa nôt. Práca nás všetkých bavila až do momentu, kedy sa z mojich spoluhráčov – študentov stali pracujúci. Nácviky a vystúpenia sa začali meniť na zábavu, prístup k muzikantskej sebareflexii začal devalvovať a narúšať mnou cenenú kvalitu. Rozhodnutie odísť bolo správne, aj keď dodnes nerozumiem sile, ktorá mnou natoľko pohla, že som opustil svet, ktorý mi bol najbližší a najviac ma napĺňal. Ruka v ruke s tým som sa ocitol na prahu ďalšieho životného míľnika: po gymnáziu som nastúpil na Ekonomickú univerzitu, ktorú som najmä z dôvodu neustálej muzikantskej zaneprázdnenosti nedokončil. Do portfólia mi totiž pribudla kapela Zuzany Mojžišovej Jej Družina, ktorá v tom čase ako jedna z prvých začala s prerábaním ľudových piesní na spôsob world music. Bol som vystavený novej výzve: improvizovať na ľudové témy v modernej kapele. Keď som ako 22-ročný po nedokončenom vysokoškolskom štúdiu ostal na pochybách, čo budem v živote robiť, všetky cesty ukazovali na hudbu. Prijali ma na Cirkevné konzervatórium. Tam začala úplne nová kapitola môjho hudobníckeho života. Štúdium na konzervatóriu som si predstavoval ako štúdium hudby, muzikantstva. Čoskoro som sa však prebral z omylu. Bola to tvrdá práca, fyzická aj psychická. Môj profesor Milan Vonderka ma učil novému držaniu tela i rúk, porozumeniu klasickému zápisu, zároveň som objavoval umenie husľových virtuózov. Začal som prenikať do žánru, ktorému moji spolužiaci už dávno rozumeli. Mal som pocit, že už neviem hrať ani folklór, ale ani vážnu hudbu. Absolventskú prácu som napísal o vzťahu ľudovej a klasickej hudby – niekde v tom čase sa objavil zárodok myšlienky projektu Obrázky zo Slovenska. Napriek odmietavému postoju profesora som sa prihlásil na VŠMU, kam ma prijali. Otvoril sa mi nový svet, ktorý sa viac podobal na to, čo som si predstavoval pod štúdiom hudby. Vďaka Petrovi Zajíčkovi som si zamiloval historicky poučenú interpretáciu, prostredníctvom Daniela Mateja som spoznával súčasnú hudbu. Pre festival Orfeus sa každoročne vytvorilo teleso, ktoré novú tvorbu mojich spolužiakov – skladateľov uvádzalo. Práve tu sa začalo formovať Spectrum Quartett. Rok 2012, keď sme premiérovali niekoľko súčasných skladieb na festivale Soozvuk, považujem za rok nášho založenia. Začali sme objavovať súčasný aj klasický repertoár – samozrejme aj sláčikové kvartetá slovenských skladateľov inšpirovaných ľudovou hudbou – Eugena Suchoňa, Ilju Zeljenku, Alexandra Moyzesa, Alexandra Albrechta. Ľudové piesne v ich dielach som dôverne poznal. V mojej hre sa celkom prirodzene objavovali štýlové znaky interpretácie folklóru. Dokonca som sa ich snažil akcentovať, aby som sa odlíšil od iných interpretov. Som presvedčený, že je to správna cesta vychádzajúca z poznaného. Avšak vo svete klasickej hudby, najmä na Slovensku, stále prevláda názor, že ľudová hudba je istým spôsobom menej hodnotná a degraduje techniku. Toto vnímanie je podľa mňa mylné a vyplýva z nedostatku poznatkov a skúseností s interpretáciou ľudovej hudby. Osobne považujem poznanie starých herných štýlov za obohacujúce. Zvlášť hráči v rómskych a maďarských kapelách ovládajú svoje nástroje s virtuozitou a ich repertoár by študentov hudby obohatil podobne ako ktorákoľvek etuda alebo capriccio. Je zároveň paradoxom, že sa na VŠMU od roku 1979 vyučuje pedagogika a choreografia ľudového tanca (nehovoriac o modernom a jazzovom tanci). Študenti sa vzdelávajú aj zo starých výskumných videozáznamov a po piatich rokoch získavajú vysokoškolský titul, pričom pre hudobníkov podobná možnosť neexistuje. VŠMU som úspešne ukončil a účinkoval v mnohých orchestroch, vrátane Orchestra Opery SND či Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Napriek tomu ma v niektorých kruhoch vždy považovali skôr za „ľudovkára“ a improvizátora, prinajlepšom za „barokistu“. Uvedomil som si, že zbaviť sa v tomto prostredí niektorých predsudkov je ťažké. (Dokonca ani interpretácia starej hudby, ktorá je vo svete minimálne polstoročie štandardom, na Slovensku ešte nezískala úplnú akceptáciu). Projekt Obrázky zo Slovenska bol pôvodne zamýšľaný iba pre sláčikové kvarteto, ktoré by bolo schopné interpretačne obsiahnuť oba hudobné svety – klasický aj ľudový. Bolo však nemožné nahradiť ľudovú interpretáciu plnohodnotne, aj napriek jej dôvernému poznaniu. Klasická interpretácia má svoj estetický kódex a prekročenie jeho neviditeľných hraníc je nežiaduce. (Aj napriek tomuto tvrdeniu si myslím, že svetoví virtuózi a sólisti sú originálni práve tým, že tieto hranice prekračujú a posúvajú). Preto som oslovil Nogaband a Ulijanky, etnológov, ktorých interpretácia odhaľuje pravú tvár ľudovej hudby. „Mikroskop“ Michala Nogu nekončí pri regionálnom ohraničení ľudovej interpretácie, ide oveľa hlbšie: cez konkrétnu obec až ku konkrétnemu huslistovi a k detailom jeho interpretácie očistenej od nánosov času či technických nedokonalostí. Tento prístup Michalova kapela prenáša aj na interpretáciu piesní, ktoré nemáme zachytené v dielach slovenských skladateľov inšpirovaných ľudovou hudbou – rekonštrukciou interpretácie a pôvodu piesní, podľa dostupných etnologických výskumov a terénnych nahrávok, ktoré boli zdrojom ich inšpirácie, ale väčšinou neboli samotným skladateľom regionálne ukotvené a ani zaznamenané v autentickej podobe. V niektorých prípadoch išlo o folklórom inšpirované autorské kompozície, ktoré sme tiež interpretovali podľa vyššie spomenutého kľúča. Zaujímavé je, že nástrojové obsadenie sláčikového kvarteta a ľudovej hudby (bez cimbalu) je takmer totožné a pritom také esteticky vzdialené. Napriek tomu by mal mať poslucháč pri počúvaní pocit, že oba hudobné svety interpretuje iba jedno teleso – skrátka „štyria hudci“. Želám si, aby projekt Obrázky zo Slovenska obohacoval obe strany – folkloristické hnutie i obec vážnej hudby. Teším sa, že tento projekt vznikol a aj naozaj žije. Ďakujem svojim rodičom za pomoc a podporu. Ján Kružliak ml.