Koncertná skladba v uhorskom štýle Jána Levoslava Bellu patrí k významnejšej časti Bellovej tvorby. Vznikla v Sibini v roku 1893 so zámerom budapeštianskeho uvedenia pod taktovkou Arthura Nikischa. Skladba je monumentálnou uhorskou rapsódiou s dlhým orchestrálnym úvodom a briskne inštrumentovaným allegrom a spolu so symfonickou básňou Osud a ideál patrí k vrcholom Bellovho orchestrálneho diela.