Na svojom druhom albume Sny – The Dreams of a Ninth Floor (de Bies / Hevhetia, 2004) predostiera Karnas hranice sna a reality prostredníctvom náznakovosti a zdržanlivosti: „Je ticho / ktosi klope / si to Ty, či Boh? / ťažko dýcham / klopeš na bránu pekla / s neznámym liekom / bojím sa priznať, že sú to len sny / ďalšie sny...“ Karnas sa spočiatku nesústreďuje na semiotiku textu, ale na bezvýznamové slabiky nad spletivom individuálnych nástrojových hlasov. Hlas je rovnocennou zložkou, v značnej miere využíva nespevnú melodiku príbuznú dikcii saxofónu, pracuje s afektovanou výrazovosťou. Gradáciu prináša práve mašinéria do seba zapadajúcich hlasov, neskôr dynamika zvoľnuje a záverečná repetícia spievaného textu sa stáva vnútorným očistením. Karnasovi hudobníci slúžia celku, miestami odvádza pozornosť dominantný tenorsaxofón Tomasza Szukalskeho. Sny sú ukážkovou prezentáciou, pri ktorej Karnasa pozorujeme nielen ako speváka, ale aj ako aranžéra s výnimočným potenciálom. Okrem autorských kompozíciíi je jediným jazzovým štandardom albumu Bye Bye Blackbird - šťavnaté akustické funky s množstvom perkusií. Patinu sedemdesiatych rokov evokuje zvonivosť Fender piana Michała Tokaja, jambandovej odľahčenosti slúži výborný kontrabas Roberta Kubiszyna. (www.skjazz.sk)